El Clásico

Prvý zápas týchto gigantov španielskeho futbalu sa datuje o 30 rokov skôr než začala Francova éra. Hral sa 13. mája 1902 v semifinále Copa de la Coronacion, turnaja, ktorý bol predchodcom Copa del Rey. Miestom konania bol štadión Hipodromo v Madride a zápas vyhrali ho hostia 1-3. Za Barcelonu strelil gól zakladateľ klubu Joan Gamper a k nemu sa dvojgólovým zásahom pridal Steinberg. Madrid dokázal výsledok len prikrášliť jedným gólom Arthura Johnsona.

Blaugranas mali na vrch v prvých zápasoch so svojim odvekým rivalom. História prezrádza, že pred prvým oficiálnym ligovým zápasom medzi nimi, ktorý sa hral 17. februára 1929 (zápas, ktorý vyhral Real 2-1), všetkých 20 priateľských zápasov vyhrala Barcelona alebo skončili remízou.

Prvé domáce zápasy FC Barcelona sa hrali na štadióne L’Escopidora (Industria), v jednom z nich 18. februára 1920 Barca deklasovala Real 7-1, s prispením hetriku Paulina Alcantaru.Barcelona uštedrila Realu aj ďalší výprask 7-0. V roku 1927 v priebehu len dvoch dní, 19. a 20. marca Barca vyhrala dva zápasy na madridskom štadióne Chamartin 5-1 a 4-1.

Zaujímavosťou je, že z 33 priateľských zápasov medzi Barcou a Realom, z ktorých posledný sa hral 11. septembra 1991 na Camp Nou, Madrid vyhral iba 4, ale 2 z nich sú nezmazateľne zapísané ako „Clásico Clásicos“.

Prvý, 25. novembra 1934 vyhral Real Madrid po skvelom výkone na štadióne Chamartin 5-1. Víťazstvo v druhom, 30. augusta 1959, má väčšiu cenu, pretože nebolo na domácej madridskej pôde, ale na štadióne Ramon de Carranza. Pri výhre 4-3 sa na góloch Realu podieľali Puskás (2), Gento a Di Stefano a o tomto zápase sa ešte dlho po ňom rozprávalo.

Vrcholom prvých zápasov El Clásico bolo oficiálne semifinálové stretnutie Copa del Rey 1916. Pri remíze 6-6 padli tri hetriky, Belaundeho a Bernabeuov za Madrid, Alcantarov za Barcelonu, okrem neho sa za hostí trafili Bau, Mallorqui a Martinez.

Pre niektorých starších culés možno bude vrcholom tohto obdobia aj priateľský zápas na Les Corts z 15. septembra 1940, ktorý skončil výsledkom 5-4 pre domácich.

Rast Realu Madrid, bol spojený so silnými rokmi diktatúry  postavený na troch pilieroch: výstavba moderného štadióna, prestup svetovej hviezdy Alfreda di Stéfana, a internacionalizácia klubu. Reportáž podkladá písomné dôkazy, ako napríklad bolo uvoľnených vtedajších 980 tisíc pesiet na výstavbu súkromného štadióna, pochádzajúcich z verejných zdrojov.

Ďalej náhle zmeny v predpisoch schválené Radou Ministrov v roku 1953 umožnili Madridu vziať Barcelone Di Stéfana, pričom sa režim postaral aj o patričnú cenzúru, aby média o tejto operácii mlčali. Samozrejme všetko podložené oficiálnymi dokumentami.

Viceprezident Realu Raimunda Saportu, bol súčasne aj pracovník Franca. Práve Saporta bol hlavným motorom pre internacionalizáciu klubu. Cieľ nebol iný, než zlepšiť imidž klubu a urobiť z klubu hlavného reprezentanta Španielska a režimu v Európe, v momente keď Španielsko bolo v medzinárodnej izolácii.

Čo sa týka akcií voči rozhodcom, samotný bývalý člen direktívy Madridu, Gregorio Paunero, priznal v jednom dokumente, že „Madrid vždy dával maličkosti rozhodcom a občas aj s ich ženám, ako napríklad kytice kvetov alebo tabatierky s logom klubu.“ Taktiež dokument zachycuje vyjadrenia niekoľkých rozhodcov, ktorí priznávali „slovné nátlaky“ z úst vtedajšieho šéfa komisie rozhodcov Josého Plazu (ktorý povedal, že „kým ja budem na čele komisie rozhodcov, Barcelona nevyhrá žiadnu ligu“).

Ignacio Zoca (bývalý hráč Realu) „To, že za 20 rokov Barcelona nezískala žiadnu ligu mi bolo divné“.

Kontroverzné El Clásica

 4x El Clásico a vynútený postup Madridu

Barca a Madrid sa tak dostali rovno do semifinále a prvý zápas sa hral 26. marca 1916 na štadióne Espanyolu, Carrer Muntaner. Barca síce vyhrala 2-1 po góloch od Alcántaru a Martíneza, no v zápase bolo niekoľko tvrdých stretov. V jednom z nich sa zranil hráč Barcy Baonza, no v tých časoch sa nesmelo striedať a tak musel zápas dohrať.

V odvete, ktorá sa konala na štadióne O’Donella, ktorý patril Atléticu Madrid, Barca jednoducho musela prehrať. Katalánci začali hrať len s deviatimi hráčmi, pretože dav domácich fanúšikov sa postaral o meškanie vlaku so zvyškom hráčov. Costa sa na trávnik dostal po 15 minútach hry a Francesc Bru po pol hodine. Madrid mal však hru pod kontrolou a vyhral 4-1, keď tri góly strelil Santiago Bernabeu a štvrtý pridal Jean Petit. Keďže vtedy sa nebrali do úvahy góly, ale len výhry, o postupujúcom musel rozhodnúť tretí zápas.

Tretí zápas sa hral opäť na štadióne Atlética Madrid a rozhodcom zápasu bol bývalý hráč Madridu a člen klubu José Ángel Berraondo. Toto bol naozaj epický zápas, keď obe mužstvá doťahovali náskok toho druhého. Raz to bolo 2-2 do polčasu, na konci stretnutia 4-4 a na konci nadstaveného času 6-6. Góly na strane Barcelony strieľali Alcántara (3), Mallorquí, Bau a Martínez. Madrid v tomto stretnutí kopal až tri pokutové kopy, z ktorých dokázal Bernabeu premeniť jeden. Bru pritom jednu penaltu vychytal hlavou! Hráči Barcelony však poriadne protestovali pri jednom góle, keď útočník Madridu Belaunde fauloval Brua v bráne Blaugrana a strelil štvrtý gól Madridu, no rozhodca nič nevidel a gól platil.

15. Apríla sa hralo štvrté opäť rozhodujúce stretnutie opäť na trávniku Atlética Madrid a opäť ho rozhodoval rozhodca Realu Madrid, Barraondo, ktorý v tomto stretnutí zohral ešte väčšiu úlohu ako v tom predchádzajúcom. Tentoraz musel Real vyhrať za každú cenu a na trávniku to bolo vidieť hneď od začiatku. Barca sa po góle od Martíneza ujala vedenia, ale z jasného ofsajdu vyrovnával Bernabeu na 1-1. Martínez však poslal Barcu opäť do vedenia pred koncom prvého polčasu. Hneď na to rozhodca neuznal gól Alcántarovi pre ofsajd. V 85. minúte však Real Madrid opäť vyrovnal a následne Vinyalsov pokus skončil na konštrukcii brány Realu. Na konci zápasu stihol rozhodca ešte odpískať penaltu pre domáci Madrid, no Bru úspešným zákrokom držal svojich nad vodou.

V nadstavenom čase však už Real strhol vedenie na svoju stranu. Tretí gól Los Blancos pridal po obrovskom ofsajde Aranguren, aby niekoľko minút na to pridal aj štvrtý gól. Pri tomto góle však brankára Blaugrana držal iný hráč Madridu a tak Bru ani nemohol zasiahnuť. V 108. minúte to už nevydržal kapitán Barcelony Santiago Massana a spolu so zvyškom mužstva odišiel z trávniku dole, keď celé mužstvo odmietlo viac hrať v zápase, ktorý pískal člen Madridu a ten jednoducho musel postúpiť do finále. Čuduj sa svete,fanúšici Madridu zatoto vytliekali hráčov Barcy,a štadion opustili tiež. Na druhý deň hráčov Barcelony na stanici Passeig de Gracia vítal zástup ľudí, ktorý ich považoval za morálnych víťazov.

Real Madrid tak postúpil do finále, ktoré sa hralo na štadióne Muntaner , 7. mája 1916 proti Athletic Club. Bilbao malo za sebou celý štadión a Real poslalo domov s prehrou 4-0.

Najslávnejšia Manita

Bolo to prvé El Clásico pre Johana Cruyffa, najvyššia výhra Barcelony na Santiago Bernabeu vôbec a pre mnohých culés najpamätnejšie El Clásico v celej histórii. Celá sezóna bola výnimočná, keďže Barcelona si zabezpečila titul už 5 kôl pred koncom ligy a po dlhých 14 rokoch čakania.

Celý tím FC Barcelona odohral takmer dokonalý zápas. Plynulosť hry a pohyb Kataláncov v ten pamätný večer nechával hráčov Los Blancos len v úlohe štatistov a sekundantov. Bol to pôžitok, ktorý očití svedkovia do dnes nevedia zabudnúť. Juan Manuel Asensi strelil prvý gól po polhodine hry a o necelých 10 minút Johan Cruyff náskok zdvojnásobil.

Hoci bolo po polčase iba 0-2, výsledok neodrážal celú skutočnosť. Real bol už po polčase roztrhaný na franforce a to sa prejavovalo v ďalšom dianí. Asi desať minút po začiatku druhého dejstva Asensi strelil druhý gól, následne Juan Carlos a Hugo Sotil v krátkom slede strelili po jednom góle a zatĺkli posledné klince do rakvy Madridu.

Výsledok šokoval celé Španielsko a otriasol diktátorským režimom. Franco bol stále pri moci a zomrel až o rok neskôr. Barcelona získala titul, no šokujúcim prekvapením bolo 8. miesto Realu Madrid v konečnej tabuľke – ešte, že im sezónu zachránilo víťazstvo v Copa del Rey.

Žiadne iné El Clásico hrané na Bernábeu tak nenadchlo fanúšikov Barcelony, o takmer 30 rokov neskôr sa k nemu priblížilo pamätné víťazstvo 2-6. No politický význam zápasu zo 17. februára 1974, robí túto Manitu najpamätihodnejšou v histórii súbojov týchto dvoch veľkoklubov.

Najkontroverznejšie El Clásico

V histórii FC Barcelona by tento zápas určite zapadol prachom, ak by ho nesprevádzali zvláštne okolnosti. V prvom zápase na štadióne Les Corts Barcelona jednoznačne dominovala a vyhrala ho presvedčivo 3-0. V prvom polčase tohto duelu bola barcelonská hviezda počiatku štyridsiatych rokov, José Escolá, odnesená na nosidlách po údere do oblasti brucha od Josého María Querejetu. Prílišná zhovievavosť rozhodcu k tomuto momentu zápasu vyprovokovala niektoré divácke sektory k nadávkam, pokrikom a pískaniu na madridských hráčov. Madridská tlač lojálna fašistickému režimu to po zápase patrične rozmazala. Denník Ya (Teraz) na svojich stránkach uviedol, že počas zápasu sa pískalo a bučalo, čo označil za prejavy nedžentlmenského a nelojálneho konania a charakteristicky pre tú dobu „jasný zámer zaútočiť na predstaviteľov Španielska“.

Pravdepodobne to vyprovokovalo predstaviteľov režimu k nevšednému konaniu. Pred odvetou na Chamartín v Madride dostali hráči Barcelony návštevu od prezidenta štátnej bezpečnosti Francovho fašistického režimu, ktorý im pripomenul, že môžu hrať len z „veľkorysosti režimu“. Jednoducho povedané Franco im odkázal: „Tu som vodcom ja. Iba moja veľkodušnosť vám umožňuje hrať. Ak vyhráte tento súboj, bude to Váš posledný zápas, pretože Vás i Vaše rodiny nechám zavrieť a len potom uvidíte.“

FC Barcelona bola symbolom odporu voči politike fašistického režimu a jeho centralizmu. Pokoriť Barcu bolo preto neodvratnou politickou agendou, pre ktorú už len odveta semifinále Copa del Generalísimo vytvorila správne načasované podhubie.

Očití svedkovia neskôr potvrdili, že hráči Barcelony hrali so zjavným strachom. Hráčom sa nechcelo ísť ani na polovicu Realu,lopty stále odkopívali do autov,brankár sa nehádzal po žiadnej strele.Už do polčasu bolo 8-0 a po prestávke bola dokonaná totálna deštrukcia bezduchého a bojazlivého tímu 11-1. Strelcami boli Pruden (5., 32., 35.), Barinaga (30., 42., 44., 87.), Alonso (37., 74.), Curta (39.), Botella (85.) za Madrid a Martin (89.) za Barcelonu.

Luís Figo

Keď prichádzal do Katalánska, bol v lete roku 1995 Luís Filipe Madeira Caeiro Figo už hviezda. Vodca hviezdnej portugalskej Zlatej Generácie s menami ako Rui Costa, Nuňo Gomes či Joao Pinto. Figov talent bol nespochybniteľný, ofenzívny stredopoliar schopný tvoriť aj zakončovať, hrajúci s prekvapujúcou účinnosťou, priviedol k sláve svoju krajinu v roku 1991 na MS U21. Produkt mládežníckej akadémie Sportingu CP Lisabon, debutoval v prvom tíme ako 17-ročný a strávil v ňom ďalších 6 rokov, pričom strelil 10 gólov na ceste za ziskom titulu v portugalskej lige v jeho poslednej sezóne doma.

Ako rozhodujúce sa pre Figa ukázalo leto 1995, keď dostal ponuku odísť do Juventusu alebo Parmy. Škandál vypukol, keď sa zistilo, že Figo podpísal zmluvu ako s Juventusom, tak aj s Parmou a výsledkom bol 2-ročný zákaz hrania v Serii A, čo mu vydláždilo cestu na Camp Nou.

Po tom, čo Figo v Barcelone trošku mrhal čas, aby sa stal obľúbeným u fanúšikov, strelil 9 gólov vo svojej prvej sezóne ako záložník a stal sa miláčikom Camp Nou. Prvých pár sezón bolo plodných ako pre Figa, tak aj pre Barcu. V roku 1996 výhra v Superpohári, 1997 výhra v Pohári víťazov pohárov, dve posebe nasledujúce výhry v Copa del Rey (1997 a 1998), a taktiež 2 tituly v La Lige (1998 a 1999). Hrajúc po boku Pepa Guardiolu, Figo exceloval. Prebral si loptu v hĺbke poľa, bežal s ňou kolmo na súperovu obranu a končí tým, čo sa stalo jeho obchodnou známkou, zakrútenou strelou. Za svoje výkony a úsilie si dokonca vyslúžil kapitánsku pásku a pre Kataláncov a ich portugalského kapitána bolo všetko jasné a budúcnosť sa zdala svetlá, no leto roku 2000 ukázalo, že to tak nie je.

Prezidentské voľby sú v každom klube krutou záležitosťou, plné veľkolepých sľubov a osobnej krvnej pomsty. Voľby v Reale Madrid v roku 2000 neboli iné. Úradujúci prezident Lorenzo Sanz zistil, že bojuje o znovuzvolenie proti bývalému kandidátovi a mužovi z mestskej radnice Madridu, Florentinovi Perézovi. Opakovanie neúspešných volieb z roku 1995, ktoré Peréza poučili ho prinútili nenechať nič na náhode. Opäť bežal na platforme obviňovať súčasný režim z korupcie, pričom jeho hlavným tromfom bol sľub, že privedie Luísa Figa do Realu Madrid. V tlači sa strhla doslova búrka.

Ako sa niekoľko vecí ukázalo pri spätnom pohľade, zámerným klamaním namaľovali obraz, ktorým sa snažili získať čas. Peréz roztáčal kolesá v španielskej tlači vyhlasovaním o existencii tajného dokumentu medzi ním a Figom, ktorá pri blížiacom sa prestupe zaručuje Perézovi výhru vo voľbách. Figo medzitým všetko poprel a spolu s klubom pre denník Sport uviedli: „Chceme uistiť fanúšikov, že so všetkou istotou vo svete bude Luís Figo 24. 7. 2000 na Camp Nou začínať sezónu.“. Ohľadom údajnej dohody s Perézom sa sám Figo vyjadril: „Nie som blázon, aby som niečo také robil.“. To však bolo na začiatku júla …

Napriek výhre v Európskom pohári niekoľko mesiacov predtým, bol Lorenzo Sanz 16. 7. 2000 porazený v prvých prezidentských voľbách Realu Madrid v novom tisícročí. Hlavnou víziou nového prezidenta Peréza bol model agresívnej prestupovej politiky s cieľom vybudovať najlepší tím všetkých čias, čo sa ukázalo ako živná pôda pre získanie hlasov od členov klubu s hlasovacím právom vo voľbách, ktorí túžili vrátiť Realu slávu z 50-tych rokov. Figo v dobe pred voľbami ostro sledovaný tlačou, sa chystal na dovolenku na Sardínii po tom, čo hral na EURE 2000. Správa o víťazných voľbách Florentina Peréza všetko zlomila a Figo s rodinou už čakali na svoje lietadlo. Cieľovou stanicou bol Madrid.

Luís Figo bol predstavený ako hráč Realu Madrid na veľkolepej tlačovej konferencii riadenej Perézom 24. 7. 2000. Bol zlomený svetový rekord v prestupovej čiastke, keď Barcelona vyinkasovala za Figa 37 miliónov libier (dnes asi 60 miliónov eur), čo bola však slabá náplasť na bolesť culés, zradených hráčom, ktorého ešte pred pár mesiacmi milovali, a ktorého prestupová sága zachvátila svet futbalu. Portugalský denník Diario de Noticias výstižne zhrnul pocity mnohých keď napísal: „Figo zastupoval to málo, čo ostalo vo futbale z čistoty a romantizmu … no stal sa poslednou veľkou obeťou futbalového zlatokopníctva.“

Prestup Luísa Figa do Madridu je aj naďalej jednou z najväčších škvŕn na napätom vzťahu dvoch gigantických rivalov. Ohlasoval vzostup éry Galácticos, taktiež pokles formy Blaugranas, no zrodenie levieho srdca – Carlesa Puyola. Pri jednom z jeho návratov na Camp Nou fanúšikovia roztiahli transparent, ktorý hovorí za všetko:„Tak hrozne ťa nenávidíme, pretože sme ťa tak strašne milovali.“

HRÁČI, KTORÍ HRALI ZA OBA KLUBY

Za najkontroverznejšie prestupy medzi FC Barcelonou a Realom Madrid zaiste patria prestupy Luisa Enriqueho a Luisa Figa, ktorý ešte deň pred podpisom zmluvy s Madridom vyhlásil, že zostane v Barcelone. Všetko odštartoval kontroverzný prestup Di Stefána, ktorý mal namierené do Barcelony, ale nakoniec skončil v Reale. Síce už pred tým hral za oba kluby legendárny brankár Zamora, ale vtedy ešte taká rivalita medzi klubmi nevládla. V 90. rokoch Kataláncov sklamal Michael Laudrup, ktorý odišiel do Madridu, naopak opačným smerom putoval Luis Enrique, ktorý sa stal v Barce jedným z najobľúbenejších hráčov vôbec. Zaujímavá situácia nastala aj v prípade Davida Beckhama, ktorý mal byť žhavým želiezkom Laporty v prezidentských voľbách, ale aj on nakoniec skončil v Reale. Svoju najlepšiu sezónu v kariére prežil Brazílčan Ronaldo v Barcelone a po nevydarenom angažmá v Interi aj on skončil nakoniec v Realu, ale takých príkladov by sa našlo viacej.
Niektoré prestupy medzi Barcelonou a Realom nevyvolali až takú veľkú vlnu kontroverzie ako zmienené prestupy, avšak je nutné podotknúť, že z Barcelony do Madridu odišlo až 21 hráčov, pričom opačným smerom prišlo iba 12 hráčov.
Zoznam hráčov:
– Alfonso Albéniz (z Barcy do Madridu) (1902)
– Luciano Lizarraga (z Madridu do Barcy) (1905)
– Charles Wallace (z Barcy do Madridu) (1906)
– José Quirante (z Barcy do Madridu) (1906)
– Alfonso Albéniz (z Barcy do Madridu) (1911)
– Arsenio Comamala (z Barcy do Realu Madrid) (1911)
– Walter Rozitsky (z Barcy do Madridu) (1913)
– Ricardo Zamora (z Barcy do Espanyolu odtiaľ do Madridu) (1930)
– Josep Samitier (z Barcy do Madridu) (1932)
– Hilario Juan Marrero Pérez (z Madridu do Valencie odtiaľ do Barcy) (1939)
– Alfonso Navarro (z Barcy do Madridu) (1950)
– Justo Tejada (z Barcy do Madridu) (1961)
– Jesús María Pereda (z Realu Madrid do Realu Valladolid odtiaľ do Sevilly a následne do Barcy) (1961)
– Evaristo de Macedo (z Barcy do Madrid) (1962)
– Fernand Goyvaerts (z Barcy do Madridu) (1965)
– Lucien Muller (z Madridu do Barçy) (1965)
– Lorenzo Amador (z Madridu do Hércules CF a odtiaľ do Barcy) (1980)
– Bernd Schuster (z Barcy do Madridu) (1988)
– Luis Milla (z Barcy do Madridu) (1990)
– Gheorghe Hagi (z Madridu do Brescie odtiaľ do Barçy) (1991)
– Fernando ”Nando” Munoz (z Barcy do Madridu) (1992)
– Julen Lopetegui (z Madridu do CD Logroňes odtiaľ do Barcy) (1994)
– Michael Laudrup (z Barcy do Madridu) (1994)
– Robert Prosinečki (z Madridu do Realu Oviedo odtiaľ do Barçy) (1995)
– Miquel Soler (z Barcy do Sevilly odtiaľ do Madridu) (1995)
– Luis Enrique (z Madridu do Barçy) (1996)
– Daniel García Lara (z Madridu do Real Mallorca odtiaľ do Barçy) (1999)
– Luís Figo (z Barcy do Madridu) (2000)
– Albert Celades (z Barcy do Celty Vigo odtiaľ do Realu Madrid) (2000)
– Alfonso Pérez (z Madridu do Realu Betis odtiaľ do Barcy) (2000)
– Ronaldo (z Barcy do Internazionale to Madridu) (2002)
– Samuel Eto’o (z Madridu do Realu Mallorca odtiaľ do Barcy) (2004)
– Javier Saviola (z Barcy do Madridu) (2007)

Zdroj: ForcaBarca.sk, FCBarcelona.com